Slobodné školy a slobodné vzdelávanie 1. časť

30.3. 2021Erika Bistrović11496x6 Komentárov

Návšteva slobodnej školy v Chorvátsku a môj pohľad na školstvo

Milé maminy,

rozhodla som sa s vami opäť podeliť s mojimi myšlienkovými pochodmi 🙂 Tentokrát s tým, ako u nás v rodine (občas:), samozrejme nie vždy) rozmýšľame dopredu. Najmä pri veľkom rozhodnutí, akým je pre nás momentálne vzdelanie našich detí.

Naša najstaršia dcéra má 4,5 roka a do školy by mala nastúpiť o 2,5 roka. Ani jedno z detí sme nedali do škôlky, kvôli viacerým dôvodom a socializáciu sme vyriešili inými spôsobmi. Podrobne si o tom môžete prečítať tu a tu.

„Deti prichádzajú na svet s vrodenými túžbami vzdelávať sa, ktoré zahŕňajú túžbu hrať sa a preskúmavať.“ Peter Gray

Prečo hovorím nie klasickým školám

Vďaka môjmu inému prístupu k rodičovstvu sa mi postupne začali otvárať nové a ďalšie dvere k informáciám, ktoré menia môj pohľad aj napríklad na školstvo. Časom som si začala uvedomovať, že deti nechcem dať do klasických škôl z viacerých dôvodov:

Nerešpektuje sa individualita a sloboda dieťaťa.
V deťoch sa ničí ich prirodzený potenciál. Mozog malých detí sa prirodzene nachádza v iných vlnových dĺžkach než mozog dospeláka. Je to tzv. Alfa hladina, kedy sú schopné učiť sa a vnímať inak a rýchlejšie než neskôr (premýšľajú v obrazoch a učenie hrou im ide veľmi rýchlo a efektívne najmä v oblastiach, ktoré ich obzvlášť zaujímajú). V školách sa táto ich schopnosť stráca. Ako som niekde počula, vytlčie sa im to z hlavy :/
Kladie sa dôraz na to, čo dieťa nevie a neprehlbujú sa vedomosti v tom, o čo dieťa javí zvýšený záujem a nerozvíja sa v nich ďalej (v klasickej škole sa musia zlepšovať známky v predmetoch, ktoré dieťa buď nebaví, nemá oň až taký záujem alebo v ňom nevyniká).
Memorovanie učiva namiesto učenia sa pomocou hry a praktických príkladov a experimentov.
Oceňovanie detí prostredníctvom známkovania, ktoré môže mnohé deti frustrovať, alebo naopak viesť k falošnej motivácii.
Učenie sa kvantum zbytočných informácií, ktoré v drvivej väčšine deti v budúcom živote nikdy nevyužijú.
Chýbajú predmety, ktoré (nielen) dnešné deti nutne potrebujú v praktickom živote: emocionálna a sociálna inteligencia, finančná gramotnosť a zdravé finančné po/vedomie, kritické myslenie, ako komunikovať s partnerom, ako si budovať vzťahy, ako riešiť konflikty, ako sa adaptovať na nové situácie atď.
Deti sa vychovávajú k povolaniam, ktoré o pár rokov nebudú existovať namiesto toho, aby sa učili prispôsobovať svoje vedomosti a hľadať nové možnosti a príležitosti. Podľa oxfordskej štúdie bude v roku 2030 – 6 ľudí z 10 pracovať na pozíciách, ktoré dnes neexistujú. Čo to znamená? Deti sa musia učiť adaptácii na nové veci, preorientovávať na nové povolania, vzdelávať sa v nových sférach, nie ostať stáť na mieste. Na tieto zručnosti sa žiaľ v klasickom školskom systéme zabúda.
Nekladie sa dôraz na inovácie a dodnes funguje habsburský školský systém, ktorý sa takmer nezmenil už 250 rokov.
Modernizácia školstva sa deje prostredníctvom zavádzania digitálnych technológií, čo je jeden z najväčších omylov dnešného školstva, pretože by sa mal zmeniť celý prístup k deťom a vzdelávaniu pedagógov. Deti sa v prvom rade potrebujú naučiť komunikovať, argumentovať, kriticky myslieť s reálnymi osobami.

Citujem z knihy “Krotitelia displejov” od Slávky Kubíkovej:

“Google založili dvaja chlapíci, Larry Page a Sergej Brin. Boli to frajeri nad všetkých frajerov, vymysleli algoritmy, ktoré nám – všetkým ostatným obyvateľom tejto prekrásnej planéty – teraz určujú život. Ich digitálne zručnosti sú nespochybniteľné. A dokázali to napriek tomu, že sa s počítačmi zoznámili omnoho neskôr ako v škôlke. Jednak v tej dobe počítače v škôlkach ani školách ešte neboli a jednak chodili do montessori škôl, v ktorých je jedným z hlavných princípov “učenie sa realite”. Počítače by ste v nich hľadali márne.

Do montessori školy chodil aj Bill Gates, zakladateľ Microsoftu.

A Mark Zuckerberg, zakladateľ Facebooku.

A Jimmy Wales, zakladateľ Wikipédie.

A Jeff Bezos, zakladateľ Amazonu.

Keď si prečítame ich životopisy, zistíme, že v detstve na obrazovkách nefičali. To prišlo neskôr. Ale hrali na hudobné nástroje, čítali knihy, študovali klasické jazyky a rozoberali svet na šróbiky. Reálny svet reálnymi rukami. Technologickí guruovia sú najlepším dôkazom toho, že na to, aby bol človek géniom v digitálnom svete, digitálne detstvo vôbec nepotrebuje.”

V Silicon Valley, kde sídlia technologické firmy ako Apple, Google, Netflix a mnohé iné, sú hitom školy bez technológií: montessori a waldorfské. Rodičia pracujúci pre tento biznis si dávajú záležať na minimalizácii vplyvu obrazoviek vo svojich domácnostiach.

Vyššie uvedené body vychádzajú z mojich vlastných skúseností a rôznych naštudovaných zdrojov. Napriek tomu verím, že existujú školy, ktorých sa niektoré body nemusia týkať. Viem, že čoraz viac učiteľov sa snaží aj v klasickom školskom systéme fungovať na aspoň trocha iných princípoch, Avšak momentálne nepoznám klasickú štátnu školu, kde by sa nevyskytoval minimálne jeden z daných bodov.

„Jednu vec, ktorú povinné školstvo vyučuje veľmi dobre, je mylné presvedčenie, že pre učenie potrebujeme povinné školstvo.“ Peter Gray

Známkovanie

Nedávno mi na sociálnych sieťach písala učiteľka, s ktorou sme rozoberali školstvo a známkovanie a vyslovila na tému známkovanie zaujímavý názor, ktorý vo mne rezonuje doteraz. Zástancovia známkovania totiž väčšinou od svojich detí očakávajú dobré známky, ale tie horšie sa už prijímajú ťažšie. Žiadny rodič predsa nechce, aby jeho dieťa nosilo domov päťky.

Tak prečo sa teda na známkach tak veľmi lipne? Nie je to možno iba preto, lebo sme to tak mali my, a stále si myslíme, že starý dobrý systém sa predsa nemôže mýliť? Alebo si opäť opakujeme staré známe formulky „Veď aj my sme tam chodili a sme v pohode a nič nám nie je?“

Prečo sa inovácie a novelizácie realizujú v rôznych sférach života (ekonómia, právo, poľnohospodárstvo, priemysel, technológie, medicína), ale starého nefunkčného školstva sa budeme držať zubami nechtami? Podobne ako aj pri výchove a prístupe k deťom.

Nie je už náhodou konečne ten pravý čas na zmenu pri deťoch, ich vzdelaní a prístupe k nim? Veď oni sú budúcnosť a nová generácia. Svet sa mení a transformuje. Deti sa potrebujú vzdelávať inak než posledných 250 rokov. Ja mám v tom jasno a nemienim ustupovať vo svojich plánoch, aj keď sú odvážne a často nenachádzam vo svojom okolí pochopenie.

Dva príklady zo života, prečo hľadám niečo iné

Môj synovec začal tento rok navštevovať klasickú základnú školu v Záhrebe. Jeho zážitky, ktoré počúvam vo mne často zanechajú smútok, frustráciu aj hnev a zároveň bezmocnosť. Naposledy to boli tieto.

Žiaci mali písomku. Synovec niečo nevedel a v zápätí si spomenul, kde sa dané učivo v knihe nachádza, a preto vybral knihu a rozhodol sa si takto pomôcť. Učiteľka samozrejme hneď zasiahla a žiaka upozornila, že takto to žiaľ nejde. A ja sa pýtam PREČO? Nie je predsa úžasné, že chlapec sa látku učil, nevedel si na niečo spomenúť, a zároveň vedel, kde si to má nájsť?

Nemá nás predsa škola naučiť vyhľadávať informácie, ktoré potrebujeme? Nemal by práve dostať ocenenie za to, že je vynaliezavý a vie sa v danej situácii vynájsť? Ja už teraz snažím na veci pozerať iným pohľadom, ktorý je žiaľ pre starý systém neprijateľný. Načo dieťa motivovať, radšej ho pokarhať. Veru, zažila som si to nie raz na vlastnej koži.

Synovec má zo všetkých predmetov najradšej matematiku. Ide mu naozaj výborne a od ruky. Ako prvé domáce úlohy si robí práve tie z matematiky, ktoré má za pár minutiek hotové. Oproti napríklad chorvátčine (materinský jazyk), ktorá mu trvá podstatne dlhšie.

Nedávno zaviedla učiteľka na začiatku hodiny krátke 5-minútovky. Synovec nerád pracuje pod stresom a tento spôsob overovania vedomostí nie je pre jeho osobnosť práve najšťastnejší. Hneď pri prvom príklade sa zasekol, učiteľka už diktuje ďalší príklad a on zlyháva na plnej čiare.

A výsledok týchto nezmyselných naháňačiek? Chlapec po pol roku v škole vyhlási, že neznáša matematiku! Jeho milovaný a najobľúbenejší predmet! Vo mne to vrie a najradšej by som to vykričala do celého sveta. JE TOTO DNES EŠTE VÔBEC MOŽNÉ?

Udupať záujem chlapca o daný predmet, nerešpektovať jeho tempo, typ osobnosti, ale silou mocou vtesnať všetky deti do jednej formy, systému, zničiť a pošliapať poslednú kvapku záujmu o niečo, z čoho by neskôr možno mohol žiť a vybudovať si povolanie snov, ktoré by ho bavilo a bol by v ňom šťastný a naplnený?

Strachy a obavy z alternatívnych foriem vzdelávania

Alternatívne formy vzdelávania sú práve v rozkvete. Chápem, že ľudia, ktorí sa o tento spôsob vzdelávania hlbšie nezaujímajú, môžu mať veľa pochybností. Najčastejšie sa tieto otázky týkajú práve oblastí, ktoré sa slobodné alebo domáce školy snažia zlepšiť, respektíve odstrániť.

Bude dieťa rešpektovať autority?

Naučí sa tam všetko, čo by malo vedieť pre život?

Nebude sa v týchto školách flákať a nezlenivie?

Odpoveď na tieto otázky je často jednoduchá.

Nedôvera v dieťa a v to, že každé dieťa sa chce prirodzene učiť a má svoju vlastnú vnútornú motiváciu. Je to ich podstata. Učia sa odkedy sa narodili. Hra, pohyb, dotyk, čítanie, slovo, to sú všetko spôsoby, akými sa deti učia. Neskôr to prejde do sofistikovanejších foriem. Prirodzenosť každého človeka tvorí učenie.

Každý zdravý človek má potrebu sa učiť a vzdelávať v rôznych smeroch a oblastiach. Ak sa mu nechá sloboda, má možnosť si sám vybrať to, čo ho najviac baví a zaujíma. Slobodné formy vzdelávania sú v tomto úžasné, pretože rešpektujú individualitu dieťaťa, podporujú ho v tom, čo ho baví a nekladie sa dôraz na to, čo ho až tak nezaujíma.

Návšteva slobodnej školy v Chorvátsku

Po uvedomení si, že nechceme dať deti do tradičnej školy, začalo hľadanie a rozhodovanie. Natrafili sme na jednu slobodnú demokratickú školu pri Záhrebe, ktorú sme sa rozhodli navštíviť.

Ja som podobnú inštitúciu navštívila prvýkrát a musím sa priznať, že po vstupe do tohto priestoru mi vošli do očí slzy radosti a dojatia.

“Je toto vôbec možné? Naozaj existuje takáto škola, kde sa dieťa učí tak ako chce ono a nie tak ako mu prikazuje niekto iný?”

Cítila som sa ako v inom svete. Mala som nesmiernu radosť, že zmena sa pomaly začína už aj v Chorvátsku. Netvrdím, že táto škola je dokonalá vo všetkých smeroch, ale cením si húževnatosť a odvahu zakladateľky vystúpiť z davu (v jej prípade ako učiteľka z klasického školského systému) a začať s niečím novým.

V Chorvátsku je totižto stále zakázaný Homeschooling – Domáce vzdelávanie, ale našťastie sú Ministerstvom školstva priznané alternatívne školy.

Zároveň mi bolo sympatické aj to, že deti na prijatie do tejto školy nepotrebujú povinnú predškolskú dochádzku z klasických škôlok.

Spôsob výuky a zameranie

Táto konkrétna škola si osvojila viacero prvkov rôznych alternatívnych pedagogík a smerov (Montessori, Waldorf alebo Summerhill). Vybrali si to, čo im dávalo najväčší zmysel a podľa toho vytvorili osnovy. Vyučovanie začína ráno okolo 8:30 až 9:00 a deti sa s učiteľkou dohodnú, aké činnosti budú v daný deň robiť a čomu sa budú venovať. Aktivity a predmety vyberajú podľa záujmu detí, a tie potom ďalej prehlbujú.

Jednotlivé predmety a danú látku sa snažia čo najviac prispôsobiť hre, pohybu a všetkým zmyslom. Používajú montessori pomôcky, stavajú rôzne budovy, predmety, sú kreatívne, robia rôzne pokusy a experimenty, idú do hĺbky vo vybranej téme, sú vyzývané, ku kritickému mysleniu a majú právo hlasovať o chode školy. Deti majú v jednej miestnosti aj relaxačný kútik s knižkami, kde si môžu počas dňa odpočinúť. Vonku majú záhradku, kde si pestujú svoje ovocie a zeleninu.

Zaujímavosťou sú aj netradičné predmety, ktoré v klasických školách nenájdeme. Je to napríklad emočná inteligencia, finančná gramotnosť, alebo ručné práce. Od prvej triedy sa deti učia nemecky a anglicky.

Páči sa mi aj ako riešia konflikty medzi deťmi. Celá trieda si sadne aj s učiteľom do kruhu a dávajú v bezpečnom prostredí návrhy a názory, ako by situáciu vyriešili oni. Vraj prídu s takými pohľadmi a riešeniami, ktoré by dospelým pedagógom ani neprišli na myseľ.

Riaditeľka mi rozprávala, ako je vidieť rozdiel v prístupe k vyučovaciemu procesu u detí, ktoré prestúpia z klasických škôl. Títo žiaci sú zvyknutí prísť pasívne do školy, sadnúť do lavice, otvoriť knihy a čakať, čo sa bude diať. Ale v nových školách to funguje inak. Dieťa je zapájané do procesu výuky, je proaktívne a je viac samomotivované k spolupráci.

Hodnotenie a testovanie detí

V tejto konkrétnej škole sa do 5. ročníka neznámkuje. Deti majú iba papiere, kde môžu sami prispieť so samohodnotením. Žiaci sa neporovnávajú medzi sebou. Jediné porovnávanie je sám so sebou, svoj posun a pokrok.

Písomky a testy neexistujú. Preverenie vedomostí prebieha neformálnym rozhovorom, kedy si dieťa ani nie je vedomé, že ho učiteľ “skúša”. Takže nemá stres a nervozitu z toho, že by mohlo zlyhať.

Pozitívne myslenie

Riaditeľka školy mi hovorila, že je veľmi jednoduché zistiť, ako doma rodičia pristupujú k deťom alebo ako sa s nimi rozprávajú. Deti sú naše zrkadlá, či si to želáme alebo nie.

Poviem vám príklad. V jeden upršaný deň prišlo do školy dievčatko. Začalo sa sťažovať, že je hrozný deň, nedá sa nikam ísť a bolo smutné, priam až nahnevané. Učiteľka si ho vzala vysvetlila mu, ako funguje kolobeh vody v prírode, že voda je život, nemohli by rásť stromy, kvety, rastliny a nemali by sme čo piť.

Zároveň sa dá urobiť pekný deň aj vo vnútri. Môžu si navariť čajík, zamotať sa do deky, čítať si knihy, hrať spoločenské hry alebo robiť iné aktivity. Dievčatko ožilo, a keď bolo doma v iný daždivý deň, odišlo spokojne, s úsmevom a knihou do postele a čítalo si. Rodičom povedalo o tom, prečo je dážď dôležitý a ona ho má rada.

„Dieťa by malo žiť svoj vlastný život, nie život podľa predstáv svojich rodičov ani podľa názorov pedagógov presvedčených, že vedia, čo je pre deti najlepšie“. A. S. Neil

Negatíva

Na tejto konkrétnej škole som našla dve negatíva. Jedno asi tušíte, a to je cena. Školné je cca 400 Eur mesačne. Pri jednom dieťati by sme si to ešte ako tak mohli dovoliť, ale pri dvoch deťoch si to človek musí už poriadne premyslieť. Ministerstvo školstva v Chorvátsku zatiaľ tieto školy nedotuje, preto je cena vyššia.

Druhá vec, ktorá ma trošku znepokojuje, je dĺžka výuky, konkrétne do 16:00. Deti teda trávia v škole cca 8 hodín a následne nemajú domáce úlohy, čo je na druhej strane pozitívum. Škola je vlastne automaticky spojená s družinou. Pre mnohých pracujúcich rodičov je to samozrejme výhoda. Ja nad tým premýšľam už dlho a rada by som s deťmi trávila oveľa viac času denne, ak by to bolo, čo len trochu možné.

Čo teda urobíme?

Do úvahy prichádzajú tieto možnosti:

Presťahovať sa do Záhrebu, kde je okrem tejto školy ešte jedna podobná alebo Montessori ZŠ.
Odsťahovať sa z Chorvátska (napríklad naspäť do Rakúska alebo do Nemecka).
Domáce vzdelávanie v kombinácii so Slovenskom, keďže v Chorvátsku je zakázané. Ale opäť by sme museli riešiť podobnú situáci pri nástupe na druhý stupeň, keďže tu si na domáce vzdelávanie už netrúfam a nedá sa tu ani kombinovať s inými rodinami.
Založiť svoju školu – momentálne v procese premýšľania :).

Na záver vám pridávam ešte chcela dať pár tipov na samoštúdium, ak vás tieto témy zaujímajú hlbšie a zoznam niektorých alternatívnych škôl na Slovensku. Do komentárov mi/nám kľudne dajte vedieť o ďalších slovenských nových a iných školách/komunitách.

Prajem vám, aby ste taktiež našli tú pravú školu pre vaše dieťa/deti 🙂

Vaša Erika

Knižné tipy

Summerhill, Školy v pohybe, Svoboda učení

Videá

Summerhill document o anglickej najstaršej slobodnej škole, nájdete na youtube aj v originálnej verzii v angličntine.