UPOZORNENIE: Čítanie článku je na vlastnú zodpovednosť!!! Prosím, ak máte deti v škôlkach, článok radšej nečítajte!!! Nechcem nikoho uraziť, nahnevať alebo vyvolať výčitky svedomia. Je určený hlavne rodičom, ktorí sa boja, že ak ich deti do škôlky nepôjdu, budú mať problém so socializáciou. Alebo nemajú dostatok argumentov pre svoje okolie.
„Kolektívy rovesníkov boli vytvorené umelo a najväčší mýtus, ktorý sa v spoločnosti vyvinul je, že socializácia so seberovnými jedincami vedie k socializácii.“ Gordon Neufeld
Socializácia je slovíčko, ktoré od istého času nerada počujem. Tušíte správne, bolo to presne vtedy, keď naša prvorodená dcérka oslávila tretie narodeniny. Otázky typu, kedy pôjde do škôlky, lebo veď socializácia, ma vedeli dostať do peknej vývrtky. Tak som si o tom začala zisťovať viac. Niekoľko dôvodov, prečo nakoniec nenastúpila nájdete aj v staršom článku “Prečo škôlku zatiaľ nepotrebujeme”.
Rada by som zdôraznila, že slovo socializácia sa mne osobne spája predovšetkým so škôlkou, pretože práve s ňou býva často spomínané. Píšem o tom, ako to vnímam ja a že socializácia detí nemusí nutne znamenať len škôlku a deti sa môžu dostatočne socializovať aj mimo nej. Pokiaľ matka môže a chce ostať s deťmi doma.
Vznik prvých materských škôlok ide ruka v ruke s priemyselnou revolúciou okolo roku 1830. Čoskoro to bude 200 rokov. Dovtedy neexistovali. Spoločnosť, rodiny a vzťahy sa začali meniť. Otázkou je, či boli všetky inovácie prínosné a dobré…
V tomto článku sa venujem deťom do 6 rokov a predostrieram svoje presvedčenia, ktoré vyplynuli z naštudovaných zdrojov. Píšem všeobecne, bez ohľadu na pandémiu. Aj keď si myslím, že pri deťoch do 6 rokov je jedno, či pandémia je alebo nie je. Súčasne zavisí, aké opatrenia prijal ten ktorý štát (na Slovensku je to podľa mňa extrém). K tomu by som ešte rada podotkla, že u nás v Chorvátsku bol veľký lockdown len v prvej vlne v marci. Odvtedy sme sa stretávali s ľudmi, ktorých spomínam nižšie.
Moje dôvody, ktoré vyvracajú dôležitosť preceňovanej socializácie v škôlke:
Na wikipédii som našla základnú definíciu socializácie:
“Socializácia je postupné začleňovanie sa jednotlivca do spoločnosti prostredníctvom napodobňovania a identifikácie, najprv v základnej rodine (nukleárnej), ďalej v malých spoločenských skupinách až po zapojenie sa do najširších, celospoločenských vzťahov. Socializácia je výsledok sociálneho učenia. Sociálne učenie je proces osvojovania si sociálnych noriem, vedomostí, návykov, postojov a dispozícií k príslušným spoločenským úlohám a dotváranie osobnostných rysov. Ide o učenie sa spoločenských úloh.”
Pre mňa, moju rodinu a moje deti je dôležité, aby sme si vytvorili zdravé a pozitívne vzťahy predovšetkým medzi sebou. To sa nám môže podariť vtedy, ak sa spoznáme a trávime spolu čas. Deti do 6 rokov prechádzajú najrýchlejším a najintenzívnejším vývojom a rastom než za celý svoj život.
Učia sa budovať si vzťahy, komunikovať medzi sebou, riešiť prvé konflikty, zvládať svoje emócie, padať a znova vstávať (bezplatný návod ako na to nájdete tu). Pokiaľ si toto zažijú v bezpečnom a láskyplnom prostredí s osobami, ktorým dôverujú, môžu ísť sebavedomo do sveta. Deti sú v tomto veku veľmi krehké a tvárne a mojím snom, víziou a želaním je, aby som v týchto dôležitých chvíľach bola prítomná ja a ich otec, alebo aj obaja. Vtedy, keď nás potrebujú najviac. A to môžeme v tejto dobe vidieť skôr ako skvelú príležitosť, namiesto ľútosti za škôlkou.
Tento bod úzko súvisí s predchádzajúcim. Nie raz som čítala, že deti do 3 rokov nevedia zahrať s ostatnými deťmi. Tiež som to spočiatku skúšala, až sme neskôr s kamarátkami pochopili, že od nich očakávame nemožné.
Batoľatá objavujú svet predovšetkým sami, nanajvýš s pomocou rodičov. V duchu hesla M. Montessori: “Pomôž mi, aby som to zvládol sám“. To mu dieťa v podobnom veku (ročné, dvojročné) veľmi ťažko zabezpečí. Otázne je, nakoľko mu v tom škôlke pomôžu, ak je tam prítomných ďalších 10-25 detí. Tým však nechcem znevažovať a zovšeobecňovať všetky škôlky. Určite viem aj o takých, kde by som svoje deti na pár hodín týždenne s čistým svedomím poslala.
Nielen deti, ale aj mnohí dospelí môžu spočítať tých pravých priateľov väčšinou na prstoch jednej ruky. Preto si nemyslím, že dieťaťu je potrebných 20 rôznych detí na to, aby si vytvorili krásne a kvalitné priateľstvá.
Túto oblasť ich života sa snažíme pokryť aj bez škôlok. Stretávame sa s minimálne 3 rodinami s deťmi plus dvoma bratrancami, s ktorými udržiavame pravidelný kontakt. Deti si s nimi budujú vzťah, priateľstvo a riešia vzájomné konflikty (v rámci možností a ak je potrebné aj s našou pomocou).
V neposlednom rade majú ako súrodenci jeden druhého. Medzi sebou si dennodenne riešia širokú paletu situácií, kde môžem byť prítomná a v ktorých im môžem pomôcť, prípadne byť moderátor (nerada im dávam riešenie, skôr ich vyzývam a ukazujem cestu, ako to riešenie môžu nájsť sami).
Už viac než 50 rokov panuje presvedčenie, že deti by sa mali stretávať s rovesníkmi, najlepšie rovnakého veku. Deti narodené plus mínus v rovnakom roku sú dané do kolektívov od jaslí až po vysoké školy.
Ak sú neskôr zamestnané, ako vyzerá v drvivej väčšine ich pracovné prostredie? Na pracovnom mieste môžu stretnúť spolupracovníkov v rôznom veku a podľa súčasných trendov sa od nich vyžaduje “tímová práca”. Zo škôl sú ale zvyknutí najmä na komunikáciu s rovnakou vekovou skupinou.
Naše deti sa momentálne stretávajú aj s mladšími a staršími deťmi. Je zaujímavé pozorovať ako jeden druhému pomáhajú alebo sa snažia spolu vychádzať. A takto je to podľa môjho názoru úplne v poriadku. Koniec koncov, dnes sú už úplne bežné aj škôlky, kde sú deti pomiešané.
„Kolektívy rovesníkov boli vytvorené umelo a najväčší mýtus, ktorý sa v spoločnosti vyvinul je, že socializácia so seberovnými jedincami vedie k socializácii.“ Gordon Neufeld
G. Neufeld spomína aj termín kultúrne splošťovanie, kedy deti imitujú jeden druhého a tým vzniká tzv. Kultúra detí. V Amerike aj Európe začína byť trendom, že deti sa neintegrujú do väčšinovej spoločnosti, kde by mali zapadnúť a nie byť vyčleňované. V deťoch by sa mala podporovať rozmanitosť a individualita, čo sa žiaľ v umelo vytvorených sociálnych zariadeniach pre deti deje skôr výnimočne.
Podľa teórie typov vieme, že existuje niekoľko typov detí. Najzákladnejšie rozdelenie je na introvertov a extrovertov. Niektoré deti nástup do škôlky zvládajú lepšie a niektoré si nezvyknú nikdy. Nedávno som počula napríklad o chlapcovi, ktorý celý deň v škôlke trávil za závesom.
Na druhej strane sú extroverti (ako naši), ktorí si nové situácie, ľudí a výzvy doslova užívajú. Keď som oznámila, že ideme do herničky, tak dcéra takmer nemohla zaspať a minimálne 5x denne som počúvala otázky, kedy konečne pôjde za deťmi. V tomto som ju samozrejme počúvla a aj keď nechodí každý deň do škôlky, vyskúšali sme 2x týždenne súkromné herničky, v ktorých je spokojná a teší sa tam.
Ešte stále sa stretávam s tým, že množstvo rodičov si rôzne prejavy chorôb nespája s psychosomatikou. Veľa detí trpí laryngitídami, kašlami, ktoré vlastne dávajú najavo vnútorné pocity a boje dieťaťa. Telo somatizuje psychický stav do choroby. Najviac sa to môže objavovať práve u introvertných detí. Viac si môžete prečítať napríklad tu.
S týmto tvrdením sa stretávame všetci asi najčastejšie. Mojím cieľom je deti viesť k pozitívnemu mysleniu. Aký život si budeme predstavovať a želať, taký ho budeme mať. Naše slová a myšlienky majú neuveriteľnú silu. Ak budem deťom hovoriť, že svet je zlý, krutý a treba bojovať, aby sme niečo dosiahli, jedine toto si do neho pritiahnu.
Na tento spôsob myslenia treba dorásť. Ľudia, ktorí takto rozmýšľajú, si to žiaľ neuvedomujú. Verím, že dieťa, ktoré vyrastá v láske, porozumení, rešpekte nemôže priniesť do sveta zlo.
Každý z nás by si želal denne stretávať usmiatu predavačku v obchode, spokojnú a vyrovnanú bankárku za okienkom, milého a vľúdneho uja autobusára. Ja toto vo svojom okolí vídam len zriedka. Ak chceme zmeniť svet, musíme zmeniť naše myslenie a prístup k našim deťom. Nehovoriť im, že svet je hnusné, zlé miesto, kde sú všetci len zlodeji a chcú nám ublížiť. Zlo plodí ďalšie a ešte väčšie zlo, násilie ďalšie násilie a láska lásku. Ja mám v tom jasno a vy? 🙂
Vývojový psychológ Urie Bronfenbrenner upresňuje, čo nie je socializácia: „Malo by byť jasné, že byť socializovaný nemusí nutne znamenať tiež byť civilizovaný. Nacistická mládež bola tiež produktom socializačného procesu.“
Ďalším strašiakom, s ktorým sa mnohí stretávame, že naše deti sa musia čo najrýchlejšie začleniť, aby zapadli do systému a kolektívu. Ale ja už dlhšie premýšľam, či to vlastne pre ne chcem. Chcem, aby sa prispôsobovali učiteľke? Chcem, aby potláčali svoju vlastnú osobnosť? Chcem, aby ich formovala nejaká inštitúcia (stále sa bavíme o najcitlivejšom veku detí do 6 rokov), o ktorej možno až tak veľmi neviem ako funguje, alebo neviem, ako to tam cez deň prebieha a ako presne s mojim dieťaťom komunikujú?
Bohužiaľ stále sa od mojich kamarátiek alebo aj sledovateliek stretávam s prípadmi, kedy učiteľky deťmi manipulujú, používajú techniky odmeny-trestu (nemusí byť fyzický, ale aj to som už počula), vyzývajú deti k nezdravej súťaživosti a podobných praktík, ktoré sú na míle vzdialené rešpektujúcemu prístupu k deťom.
Pre svoje deti si želám, aby mali možnosť čo najdlhšie ostať sami sebou. So všetkými pozitívnymi aj “negatívnymi” prejavmi ich osobnosti a emócií. Chcem, aby spoznali sami seba, nemuseli svoje emócie potláčať a zároveň byť pri tom ich sprievodcom. (ako na to idem prakticky nájdete tu)
„Socializácia zahrňuje schopnosť vychádzať s ostatnými a zároveň byť úprimný sám k sebe.“ G. Neufeld
Moja dcéra už bola párkrát v rôznych herničkách a aj z pravidelných stretnutí s kamarátmi a bratrancov viem presne určiť, ktoré “maniere” má z domu alebo od konkrétnych detí. Škôlky si väčšinou môžeme vyberať, učiteľky niekedy, ale deti, ktoré sú v nej, už veľmi nie. Nevieme, čo sa od ktorého dieťaťa naučí (len to, čo videlo u seba doma) a čo môže k nám “doniesť domov”. Samozrejme sa môžu naučiť aj kopec pozitívneho, toho som si tiež vedomá! Ale netreba zabúdať aj na druhú stranu mince, ktorá sa takmer nikdy nespomína.
Nedávno mi písala jedna mamička, že jej dieťatko sa nechcelo u starých rodičov podeliť s bratrancom o hračku. Starí rodičia hneď zareagovali, že už by malo ísť konečne do škôlky, tam sa to naučí. Asi už poznáte môj názor. Myslíte, že sa naučí, pokiaľ si budú len jeden druhému dookola veci vytrhávať, keďže môžu byť obaja práve v rovnakom vývinovom období? Čo si z toho dieťa odnesie? (svet nie je bezpečné miesto a ja sa v ňom necítim dobre).
Opäť sa tu môžu vyskytnúť hlasy rôznych namietačov: “Ale veď raz sa s tým aj tak stretne v škole, u kamarátov, …., takže niektorým veciam sa nemôžeš vyhnúť a musíš ich akceptovať.”
Tu by som znova argumentovala svojim starým známym: Ide mi vek do 6-7 rokov, kedy je dieťa v najcitlivejšom období svojho života a vytvára si obraz o svete a vzorce na celý život. Najdoležitejšie pre mňa je, aby si vytvorili hlboký, kvalitný a emocionálny vzťah k rodičom a súrodencom a na tomto základe a príklade budovali ďalej.
Na záver by som rada dodala, že týmto článkom nechcem vo veľkom lobovať proti škôlkam. Viem, že dnes existujú aj škôlky, kde sa snažia o vnímavý prístup k deťom a funguje to tam inak. Chcem len ponúknuť iný pohľad na vec. Samozrejme rozumiem, že pokiaľ žijete ďaleko od starých rodičov, nemáte blízko rodinu a ani kamarátov s deťmi a zároveň musíte nastúpiť do práce, tak iná možnosť asi nie je. Ale vy ste tento článok vlastne nemali čítať, že áno? 🙂
Verím, že som vás aspoň trošku ukľudnila, pokiaľ vaše dieťa nejde do škôlky už z rôznych dôvodov.
Nebojme sa vyčnievať z radu. Veľké množstvo úspešných a významných ľudí boli vo svojej dobe iní a ľudia na nich pozerali ako na čudákov. Viem, nie je to jednoduché, ale podľa môjho názoru to má obrovský zmysel. Už len kvôli našim deťom.
Vaša Erika
http://www.imfcanada.org/archive/685/nurturing-children-why-early-learning-does-not-help
http://msbudapestianska1.sk/data/uploads/2017/10-oktober/vznik-ms-na-slovensku.pdf
https://www.bratislavskenoviny.sk/historia/16855-prve-materske-skoly-vznikli-v-roku-1830
Krasny clanok Erika. Ked som bola tehotna ani som len nerozmyslala nad tym ze by nasa mala od 3rokov nesla do skolky. Dnes ma 2 roky a ja to vidim uplne opacne. Vnimam jej emocionalny vyvoj a aktualny stupen. Vidim ako vsetko okolo seba nasava. A naozaj si neviem predstavit ze by ju cely den (v skolke) mnohymi novymi zivotnymi situaciami sprevadzal niekto cudzy (resp nikto). Je smutne ze pokial matka nechce dat dieta do skolky, stretava sa so silnym odporom a opovrhovanim. Ustat to je potom pre matky omnoho narocnejsie. Mne si pomohla zodpovedat na veela otaznikov. Citim sa kludna a vyrovnana. Dakujem
Milá Lucka, ďakujem za krásny komentár a posledná veta mi urobila najväčšiu radosť. Presne o toto mi išlo. Aby sa aj ostatné matky cítili sebavedomejšie a istejšie vo svojich „iných“ rozhodnutiach.