Potrebujeme čítať knihy o výchove alebo máme mať v sebe materinskú intuíciu?

Pamätám si, ako som približne pred dvoma rokmi dávala príspevok na sociálne siete o tom, že čítam knihy o rodičovstve a výchove. Uverejňovala som ho s veľmi malou dušičkou, trošku som sa obávala reakcií a komentárov, pretože vtedy to nebolo veľmi IN. Častokrát som narazila na tvrdenia, že veď mamy materstvo a prístup k deťom majú predsa v sebe a osoby, ktoré takúto literatúru čítali, boli skôr na smiech. A to nielen online, ale aj v offline živote.

Myslela som si, že je so mnou niečo zlé, keď to “nemám v sebe”, nedokážem ovládať svoj hnev a nervozitu na počkanie, neviem sa zbaviť kriku a musím sa učiť božskej trpezlivosti.

Prečo to ostatné ženy (podľa ich slov) tak prirodzene majú a ja to neviem nájsť a musím to tak ťažko loviť a hľadať hlboko v mojom vnútri prostredníctvom rôznych kurzov a kníh? Mám teda svoj inštinkt vypnutý, keď síce viem, aká chcem byť, ale stále sa mi to v skutočnom živote nedarí? Naozaj som až taká čudná a nevedomá v materstve, že musím hľadať odpovede na moje otázky aj takto?

Nakoniec som si povedala, že svoj profil chcem viesť autenticky aj napriek tomu, čo hovorí a hlása väčšina. A tak uzrel svetlo sveta príspevok s názvom: “Čítam knihy o výchove a nehanbím sa za to.”

Citujem z júna 2019:

Viete, čo ma v poslednej dobe vie zdvihnúť zo stoličky? Keď počujem ako niekto vraví, že on žiadne knihy o výchove nečíta a nepotrebuje s posmešným a zhadzujúcim tónom, ako keby chceli ukázať, že oni sú cool a zvládnu to aj bez kníh a tí, ktorí ich čítajú potrebujú mať návod a v podstate sú neschopní vychovať dieťa aj bez toho. Ja si teda nemyslím, že čítať knihy o výchove je nejaký faux paux a mala by som sa za to hanbiť. Toľko ľudí za mnou príde po radu, lebo vedia, že mám aspoň teoretické vedomosti. Keďže tiež som len človek a nie vždy som trpezlivá a rešpektujúca mama ako by som chcela byť. 

A vďaka týmto knižkám: 

✔️ Som sa perfektne pripravila na oba pôrody 

✔️ Pripravila dcérku na súrodenca 

✔️ Nemala zlé svedomie zo spoločného spania 

✔️ Mala sebavedomie, keď som začala nosiť v šatke 

✔️ Bez problémov začala s príkrmami do ručičky (#blw) a doteraz sa mi nezačali dusiť, lebo som v pohode (aspoň sa snažím byť 🙂 ) 

✔️ Začala v pohode dojčiť, nemala zapálené mliekovody a pokračovala dlhšie než 6mesiacov 

✔️ Uplatňujem princípy rešpektujúceho rodičovstva, ktoré mi skvelo pomáhajú v komunikácii.

✔️ Je zo mňa iná mama než akou by som bola bez nich

Teraz netvrdím, že by sme mali všetci radom čítať knihy o výchove, to nie. Ale, prosím, radšej sa nabudúce zdržte výsmešného komentára, lebo tí, ktorí čítajú, majú na to potom svoj názor (tiež nie pozitívny) . Myslím si, že na čítaní nie je nič zlé a netreba sa za to hanbiť.

Kedysi som oveľa viac cítila iróniu na ľudí čítajúcich tento štýl kníh, a preto mám veľkú radosť, keď v posledných dňoch vidím čoraz viac tipov na rôzne knižky o prístupe k deťom a mamičky jedna druhú inšpirujú čítať a vzdelávať sa aj v tejto oblasti. Veľmi ma teší, že sa doba aj zmýšlanie v tomto posunulo a knihy o výchove prestávajú byť tabu a terč posmechu.

Ako to teda je s materinskou intuíciou?

Už nejaký čas sa zaoberám mozgom a to nielen u detí, ale aj dospelých. Preto viem ako funguje “intuícia” vo vypätých situáciách s deťmi. Ak sa stane, že my a zároveň aj naše dieťa nemá svoj deň, môžeme sa dostať do zacykleného kruhu hnevu, kriku a nervozity. To poznáme asi všetky, vrátane mňa. Vtedy sa hlási o slovo náš primitívny mozog, takzvaná amygdala. Je to malý zázrak vo veľkosti mandle a nachádza sa v spodnej časti mozgu. Niektorí ho nazývajú aj jašterí, plazí či najstarší mozog.

Amygdala sa aktivuje vždy v prípade nebezpečenstva alebo ohrozenia. A ako sa zachová intuitívne amygdala v prípade nebezpečenstva? Je to útek, únik krik a hnev. Takže naša najčastejšia, prvotná a biologická reakcia na detský vzdor hnev býva v mnohých prípadoch taká istá, akú majú naše deti. Pretože deti do 6 rokov nevedia pracovať s emóciami (viac o téme detských emócii, ako to s nimi je a ako s nimi pracovať nájdete v tomto krátkom eNávode, ktorý si môžete stiahnuť bezplatne.) Musíme sa naučiť, že dieťa nie je náš nepriateľ. Je to naše dieťa a nie vždy sa nám to podarí.

Ako zareaguje naša intuícia v prípade hnevu dieťaťa?

Bohužiaľ v drvivej väčšine prípadov presne tak, ako sme boli zvyknutí a zapamätali si z nášho detstva. Znervoznieme a po čase krik a hnev vrátime dieťaťu naspäť. A začína sa starý známy kolobeh. Nemôžeme za to, je to normálna a bežná reakcia, ktorú máme uloženú v amygdale a vypláva na povrch v krízových situáciách. 

Rozdiel v typoch rodičov je ten, že jedna skupina si povie, že za to môžu predsa deti, ktoré nie sú vychované a nepočúvajú. Druhá skupina už pochopila, že deti za to nemôžu a jediní, kto tu môže prevziať zodpovednosť sme my, dospelí. Prestať sa vyhovárať na všetko a všetkých okolo nás a stavať sa do role obete.

Niekde vraj existujú aj rodičia, ktorí to takto nemajú a vedia s týmito emóciami pracovať prirodzene. Podľa mňa ich je ale drvivá menšina a osobne takých nepoznám. Môže sa stať, že máte doma vyzenovaného, flegmatického manžela, ktorého z gauča nezdvihne ani padanie traktorov. Ale to sme zas pri téme mužského mozgu, ktorý funguje na princípe boxov (túto tému si necháme nabudúce:) ) 

Možno poznáte toto slávne video. V krátkosti vysvetľuje mužský a ženský princíp fungovania mozgu.

Stále si myslím, že výbuch a neprimeraná reakcia postihne raz každého rodiča. Otázkou je, či to tak chceme nechať alebo s tým chceme niečo urobiť. A teda, či sa chceme utešovať vetami: “Veď aj my sme to tak mali a tu sme, nič nám nie je” alebo sa chceme posunúť na nový level: “Ja to chcem robiť inak”.

Keď tak premýšľam, musím priznať, že v mojom okolí nepoznám ani jednu osobu, ktorá by ktorá by bola vnímavý, chápajúci a rešpektujúci rodič a nemusela si to “vydrieť”, či nemusela na sebe pracovať. Pretože aj tá, v našich očiach dokonalá, najláskavejšia a najpokojnešia mamička, tá ktorá snáď nikdy nezdvihne hlas, to nemala zadarmo. Aj u nej musel prebehnúť nejaký proces, premena a práca na sebe. Takže nedajme sa oklamať vetami o materinskej intuícii a dosť dobrej mame.

Pretože takýmto štýlom sa nášho kriku nezbavíme a nespravíme si nové návyky, ktoré nás môžu doviesť do želaného cieľa – byť tou rešpektujúcou, vnímavou a láskavou mamou, ako si predstavujeme a chceli by sme raz byť. 

To neznamená, že občas nepadneme. Je to ten proces, naučiť sa z danej situácie, premietnuť si ju viackrát, porozmýšľať, čo som mohla urobiť inak, ako to budem riešiť nabudúce. Nevyčítať si to, dvihnúť sa, otriasť sa a poučiť sa. Každému môžu pomôcť iné prostriedky, napríklad knihy, kurzy, blogy alebo skúsenosti kamarátiek. Dnes už máme veľa možností. Môžeme si vybrať, čo nami rezonuje a vyhovuje nám.

Pri tejto príležitosti by som samozrejme ešte rada spomenula dôležitý faktor, ktorý ide ruka v ruke s našimi reakciami, a to je čas pre seba. Pokiaľ sme unavené, nezazdrojované a vyčerpané, nemôžeme od seba očakávať ukážkové reakcie na širokú paletu detských emócií.

Držím vám palce na vašej ceste 🙂 Sme v tom spolu, aj ja ešte častokrát padnem. Ale viem, že to chcem zmeniť, poznám postupy, pripomínam si ich, a to ma motivuje sa ďalej učiť a pracovať na sebe.

Vaša Erika

Ak ešte neviete, ako pracovať s detskými emóciami, stiahnite si moju minipomôcku tu.

Erika Bistrović
Mojimi vášňami sú deti, prístup k nim a k ich emóciám a fungovanie detského mozgu. Ukazujem rodičom cestu, ako vďaka poznatkom z neurovied, kontaktného a vnímavého rodičovstva, mať láskyplný a harmonický vzťah so svojimi deťmi. Môj príbeh si prečítate tu >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely spracovania tohto komentára.

  • Najčastejšie mýty o kontaktnom rodičovstve? Dozviete sa tu!

    Prečítajte si môj eBook, vybavte sa argumentami o kontaktnom rodičovstve, manipulácii s dieťaťom, zdravej strave a žiadna nepríjemná otázka Vás už neprekvapí :)

  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Uvidíme sa na Facebooku :)