Keď si ich tak vychovala, potom sa nečuduj, že ti skáču po hlave

Alebo úvaha o jednom z mnohých pocitov viny v materstve 

Ešte donedávna ma vedel navštíviť jeden určitý pocit viny. Prichádzal vždy, keď na deti prišiel tzv. “vzdor”. Respektíve prvé prejavovanie a objavovanie ich JA a vlastnej osobnosti. Viete, že slovíčko vzdor u detí nemám rada. Často som si tieto ich prejavy brala osobne a dávala si ich za vinu. Že si za ne vlastne môžem ja sama. Kvôli môjmu mäkkému prístupu sú predsa občas divokí, odviazaní, “papuľujú” a stavajú sa na hlavu. Niekto by povedal, že sú neposlušní a nevychovaní.

Aj keď mi to vlastne nikto nevyhadzoval priamo na oči, v mojom vnútri išiel monológ a sebaobviňovanie. Nepriamo som to počúvala vo svojom okolí alebo čítala v rôznych diskusiách. Keby si bola na nich trošku tvrdšia, určite by sa ti toto tak často nestávalo. Mali by u teba väčší rešpekt a bola by si pre nich autorita, ktorú budú počúvať na slovo. Áno, veľmi rýchlo som padala do role obete a prejavovalo sa moje zranené vnútorné dieťa, ktoré som vtedy ešte nepoznala.

Uvidíš, keď narastie, aj ty jej capneš

Keď bola Sara ešte bábätko, bola som na jednej konferencii týkajúcej sa detí. Mala som ju v nosiči a cez pauzu sme diskutovali s jednou známou, ktorá sa mi pýšila tým, ako vie deti hneď utíšiť jednou výchovnou alebo rýchlym a účinným trestom. Dnes jej stačí už trestom pohroziť a deti ju v momente počúvnu. A má vybavené a pokoj. Ale za akú cenu? To ona žiaľ netuší.

Už vtedy som vedela, že ja to tak nechcem. Ale bohužiaľ som v tej chvíli ešte nemala dostatok argumentov a logických vysvetlení, prečo to nie je správne, a aké následky môže mať takýto direktívny prístup na deti a ich psychiku. Vedela som len, že to určite nie je správne. Taktiež som nemala dostatok nástrojov a skúseností, ktoré by som jej mohla poradiť, ako tieto náročnejšie situácie riešiť. Druhá otázka je, či by ich vôbec chcela počuť. Vieme, ako je to s tými nevyžiadanými radami… A najmä týmito výchovnými 🙂

Neplánujem im dávať výchovné

Dnes by som jej už vedela z hlavy vymenovať niekoľko negatív a dôsledkov tohto prístupu „našich starých rodičov“. Napríklad, ako deti týmto spôsobom potlačajú svoje emócie, ktoré sa môžu už v detstve prejavovať rôznymi spôsobmi, či už agresivitou a ešte väčším „vzdorom“ a hnevom alebo sa uzavrú do seba, alebo v dospelosti vyplávajú na povrch u niektorých v podobe úzkostí, depresií, strachu a nedôvery z ľudí. Alebo ako si s dieťaťom nezadržateľne trháme niť dôvery, ktorú už je ťažké a zdĺhavé opäť obnoviť. 

Povedala by som jej, že tieto praktiky jej možno urýchlia počúvnutie detí teraz, ale skôr či neskôr prestanú byť účinné a deti jej ich budú postupne zrkadliť späť. Nehovoriac o tom, čo to spôsobuje s detským mozgom. Nástrojom, ktoré nám pomáhajú necapnúť výchovné na zadok a nekričať sa budem venovať v jednom z nasledujúcich článkov.

Čo pomáha mne?

Predstavujem si svoje deti ako kvietky alebo stromy. Aj oni k nám prišli malinké ako semienka a vyvíjajú sa pomaly. Postupne im rastú korene a my sa o ne staráme, zalievame vodou, hnojíme a v neposlednom rade sme na ne milé, usmievame sa. Kvitnúť alebo zelenieť začínajú až omnoho neskôr. A tak je to aj s našimi deťmi. 

Výsledok nemusí byť vidno hneď. Ich vývoj a rast je cesta. A našou úlohou je im v tom s láskou pomôcť. Nie násilím. Je to náročné, lebo mnohí z nás nevedia ako na to. Nepoznáme tie správe slová a vety, ktoré deťom vo vypätých situáciách vysloviť. Lebo sme ich ako malé deti nepočuli. V myšlienkach sa objavia staré známe: “Čo vymýšľaš, veď ti nič nie je, neplač, nič sa ti nestalo, neplač, lebo ti ešte pridám, aby si mal/a dôvod, veď si už veľký/veľká” Alebo jednoducho začneme odvracať pozornosť.

Pre mnohých z nás je to oveľa ťažšie, keďže často nevieme ovládať naše emócie, ako to teda naučiť naše deti? Aj o tom budú moje ďalšie príspevky. 

Moje uvedomenie

Ja viem, že som na správnej ceste. V podstate som to vedela od začiatku. A dnes už aj viem, že vzdor mojich detí nie je moja vina. A je veľká úľava. Lebo oni sú dokonalé také aké sú. A našou úlohou je milovať ich také. Bez ohľadu na všetko, čo robia, nerobia, na naše predstavy a ich vysnívané role. Tomu sa hovorí bezpodmienečná láska.

“Bezpodmienečná láska prejavuje dieťaťu lásku za každých okolností. Milujeme bez ohľadu na to, ako dieťa vyzerá, bez ohľadu na to, aké dosahuje výsledky, aké má slabosti a nedostatky, bez ohľadu na to, čo od neho očakávame, a čo je najťažšie, bez ohľadu na to, ako sa správa. To neznamená, že sa nám každý jej prejav musí páčiť. Znamená to, že dávame a preukazujeme lásku nášmu dieťaťu stále, dokonca aj vtedy, keď je jeho správanie nevhodné.” Citát z knihy 5 Jazykov lásky pre deti

Mne veľmi pomohlo uvedomenie, že my, rodičia, sme tu pre ne, aby sme ich sprevádzali. Nemáme ich meniť ani tvarovať. Iba pozorovať, čo ich baví, čo ich napĺňa, podporovať ich a sprevádzať v ich ceste. Už teraz sa moja zvedavosť nemôže dočkať, čo si raz ako smer a povolanie vyberú pre svoj život. Či už z nich bude učiteľka, smietiar, doktor, predavačka alebo herečka, či šofér. Baví ma to sledovať už dnes a nechávať im slobodu

Takže milé maminy, ak by ste nabudúce aj vy mali pocit viny za to, že má vaše dieťa vzdor, NIE JE TO VAŠA CHYBA. Je to bežný vývoj každého zdravého jedinca a našou úlohou je ich milovať, akceptovať ich emócie a správne s nimi pracovať.

Držím vám (nám) palce 🙂

Vaša Erika

Mojimi vášňami sú kontaktné rodičovstvo, minimalizmus, ekológia, Montessori pedagogika a cestovanie. Ukazujem cestu ako tieto pojmy skĺbiť a zjednodušiť si tak každodenný život s deťmi. Môj príbeh si prečítate tu >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely spracovania tohto komentára.

  • Najčastejšie mýty o kontaktnom rodičovstve? Dozviete sa tu!

    Prečítajte si môj eBook, vybavte sa argumentami o kontaktnom rodičovstve, manipulácii s dieťaťom, zdravej strave a žiadna nepríjemná otázka Vás už neprekvapí :)

  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Uvidíme sa na Facebooku :)