Som biomatka?
Alebo o čom je môj blog
Som v prvom rade mama. Mama, ktorá sa snaží dať deťom to najlepšie podľa svojho vedomia a svedomia. Každá má svoju cestu, ktorú na začiatku dlho hľadá, pravidlá, ktoré mení a prispôsobuje, vzory, u ktorých sa inšpiruje nakoniec robí to, čo jej najviac vyhovuje.
Chcem zdieľať moju cestu. Netvrdím, že je tá jediná a správna. Tiež sa stále učím a vyvíjam. Naše deti rastú a treba s nimi držať krok. Nie je to jednoduché. Spočiatku som si myslela, že si pripravím základnú výbavičku pre bábätko, načítam pár kníh o výchove a bude opäť kľud.
Och, ako som sa mýlila. Čítať som neprestala doteraz a informácií je čoraz viac. Vybrať si z toho množstva to pravé pre seba je občas náročné, keďže ku každému táboru existuje milión argumentov a cítime sa zahltené.
Snažila som sa od začiatku nájsť si pár oporných bodov podľa ktorých idem. V nich hľadám inšpiráciu a prehlbujem svoje poznatky. Ako som už spomínala vo svojom príbehu, v tehotenstve som si prečítala jednu knihu, kde som viac dozvedela o kontaktnom rodičovstve.
Vedela som, že by som rada kojila, nosila, vyskúšala bezplienkovanie. K tomu som pripojila Montessori prístup, príkrmy formou BLW, čiže jedenie ručičkami bez mixovania a v týchto oblastiach hľadala ďalšie nápady a idey.
Mnoho ľudí ma podľa súčasného trendu rozdelenia matiek medzi sebou rado zaraďuje do momentálne vcelku hanlivého a ironického pojmu Biomatka. Ale názov pre druhú skupinu som nenašla. Snáď klasické alebo normálne matky? Ale povedzme si, kto a čo je už dnes normálne 🙂
V podstate ani neviem, či sa tak cítim. Najskôr ma to urážalo, potom som bola akoby poctená, ale aj tak som sa stále pýtala sama seba, kto to tá „Biomatka“ vlastne je? Dá sa to takto jednoznačne vymedziť?
Ok, snažím sa ísť, čo najviac „naturálne“, ale nie je to pre mňa dogma. Napríklad:
Vo všetkom sa snažím nájsť ten zlatý stred, aj keď nie vždy sa to dá. Rodičovstvo nie je čiernobiele a nemá presne stanovené pravidlá. Tak ako som si kedysi myslela, že ak s niečím začnem, musím ísť na 100% (ak Montessori, tak nie Waldorf, ak nosím, tak nie kočík, ak látkové plienky, tak nie pampers), teraz už viem, že si môžem ísť podľa seba a ako mi to vyhovuje.
Vždy sa nájdu jednotlivci, ktorí budú mať ironické poznámky, ale aj na to som sa časom naučila reagovať alebo jednoducho ignorovať. Treba si nájsť to svoje, čo nás bude baviť, vyhovovať nám, bude jednoduché a hlavne sa nestresovať. Veď dieťa potrebuje najmä maminu v pohode, ktorá má na neho čas. Preto Vás vítam a verím, že aspoň v niečom Vás inšpirujem a snáď aj vyvrátim niektoré mýty.