Tento článok píšem v náväznosti na predchádzajúci článok o odložení mojej školy a vzdelávania o rok. Mnohí totižto radi používajú vety, ako: „Veď dieťa nie je prekážka v štúdiu, vzdelávaní, práci atď.“ Mnoho matiek to tak ale necíti. Chcú byť počas materskej a rodičovskej dovolenky jednoducho „iba“ s deťmi. Cítia tlak od spoločnosti, okolia, že by mali niečo robiť. Ale oni chcú skutočne len byť s deťmi. Je na tom niečo zlé? Je to naozaj LEN? Niečo, čo by sa malo vyčítať? Sú tieto mamy napríklad lenivé?

Ako som spomínala, hlavným dôvodom prečo som školu odložila je, že sa chcem ešte naplno venovať deťom a byť tu pre ne na materskej dovolenke vedomá a prítomná, pokiaľ sú ešte malinkí a rodičov potrebujú úplne najviac. 

Obdobie od 0 do 6 rokov patrí k najdôležitejším v ich živote, kedy sa im vyvíja mozog, učia sa hodnotám, navnímavajú svet okolo seba a na základe toho si vytvárajú ten svoj. A ja chcem byť pri tom. Pozorovať, sledovať, poznať ich, ich svet, myšlienky, byť ich kamarátka, sprievodkyňa aj vzor. A to sa dá dosiahnuť jedine mojou prítomnosťou.

Môj postoj pred príchodom dieťaťa

Počas prvého tehotenstva som aj ja hrdo vyhlasovala, že dieťa nie je a nebude prekážka v ničom, čo sme doteraz robili. Respektíve sa dieťa čo najviac prispôsobí nám. Budeme robiť väčšinu vecí ako predtým a nedáme sa predsa obmedzovať. Dieťa s nami nebude zametať. Bude pekne krásne spať v postieľke, veď nech si aj poplačká, nič sa mu nemôže stať, budeme si naďalej cestovať, veď ono sa už predsa len niekde vyspí a prispôsobí sa. 

Sem tam môže prespať u starých rodičov, aby sme aj my rodičia mali čas na seba. Medzitým si budem hľadať nejakú novú prácu, či budovať kariéru. Veď to tak robí kopec mamín na materskej, našli samé seba, tak prečo by som to nezvládla aj ja. Dnes, s dvoma deťmi, to samozrejme vidím trochu inak. A ako?

Zmenilo sa toho oveľa viac než som si myslela…

V prvom rade som tesne pred pôrodom narazila na knihu o kontaktnom rodičovstve od manželov Searsových, kde som hneď pochopila, ako veľmi je pre dieťa a jeho rozvoj dôležitý pocit bezpečia, ktorý sa dosiahne prítomnosťou matky, a to napríklad aj spoločným spánkom, reagovaním na plač, nosením, dojčením atď.

Po narodení Sary som si uvedomila, že tu CHCEM byť stále pre ňu. Nemám potrebu ju niekde odkladať, navykávať na iné osoby (samozrejme okrem manžela) pokiaľ je ešte taká maličká. Stále si myslím, že dieťa, ktoré nevie samé vyjadriť, že chce ísť niekam s niekým iným okrem matky, by malo byť predovšetkým pri nej (pokiaľ sa nejedná o naozaj výnimočnú a mimoriadnu situáciu). 

Dieťa bolo 9 mesiacov pri mame. Je to to jediné, čo za svoj život poznalo. Je pre neho prirodzené a normálne byť pri mame a najmä, čo najčastejšie NA mame. Mnoho rodičov sa bojí, že si dieťa na niečo zvykne – na náruč, na hojdanie, blízkosť. Ale ono je na to “zvyknuté” už dávno. A veľmi rýchlo si od toho aj odvykne, skôr než si to my budeme potom chcieť pripustiť. Napríklad: pri prvých krokoch začne odmietať nosič. Ale minimálne ten prvý rok by mu malo byť dopriaté byť s osobou, ktorú pozná najlepšie. Nie je na tom nič zlé, nezvyčajné a čudné, bez ohľadu, čo si o tom myslí okolie. 

Kedy sme nechali deti prespať mimo domu?

Ja som si veľmi dlho nevedela predstaviť nechať Saru a neskôr aj Tea bezo mňa. Možno to bolo aj tým, že boli (Teo ešte je) dojčení. Vtedy nie je vôbec jednoduché pustiť bábätko od seba cez deň, a už vôbec nie cez noc. Sara ešte doteraz (4roky) nie je pripravená prespať u starých rodičov, aj keď pokusy z jej strany boli. Nakoniec sa ale vždy vypýtala domov. 

Podotýkam, že toto rozhodnutie od začiatku nechávame výhradne na ňu, do ničoho ju netlačíme a akceptujeme aj to, keď si to v poslednej chvíli rozmyslí. Neplánovali sme ani v takomto (pre niekoho) neskoršom veku na niečo navykávať a do niečoho tlačiť. Mňa samú zaujíma, kedy bude na prespatie u niekoho sama pripravená. Zároveň je pre nás, rodičov, dôležité, aby v nás mala 100% dôveru a pocit bezpečia, že ju nenecháme bez nás a môže sa na nás a naše slovo spoľahnúť.

Veru, veta “dieťa nie je prekážka” sa pomaly menila na dieťa a jeho psychický rozvoj a pohoda je veľmi dôležité a v jeho ranom období ma potrebuje najviac a ja tu CHCEM byť pre neho. Dobrovoľne, bez výčitiek a nezištne. Lebo to tak cítim a je to tak v poriadku. Naše nastavenie nám vyhovovalo. Zložitejšie bolo vysvetľovanie zbytku rodiny. Ale po čase to pochopili aj oni. A s tým aj ostatné naše praktiky ako nosenie, spoločné spanie, reagovanie na plač.

Šestonedelie a dokazovanie si čoho som schopná

Šestonedelie je kapitola sama o sebe. Ako prvorodička som mala pocit, že život po pôrode je gombička a ja budem fungovať ako predtým. Raz som čítala jednu výstižnú vetu o šestonedelí, ktorá by podľa mňa mala byť napísaná v každej pôrodnici: “Keby mali matky popôrodnú ranu na tele a nie vo vnútri tela, správali by sa samé k sebe opatrnejšie, viac by sa šetrili, oddychovali a dávali na seba pozor. A rovnako aj ich okolie.” 

Myslím si, že som túto múdru vetu čítala až niekedy po druhom pôrode, keďže som to v šestonedelí s Teom trošku prepískla a na desiaty deň po jeho narodení skončila s horúčkami nad 40 opäť v nemocnici. Ani po všetkých testoch a vyšetreniach nemohli prísť na to, čo mi bolo. Jednoducho to bolo asi “len” preťaženie. Našťastie mohol byť v nemocnici so mnou aj Teo a po pár dňoch nás pustili domov.

Z tohto dôvodu by som už pri treťom dieťati nemala potrebu dokazovať nikomu, čoho všetkého som po pôrode schopná. Radšej by som si vychutnávala prvé a jedinečné okamihy s novým človiečikom, čo najviac sa dá.

Čas pre seba aj s malým dieťaťom? Je to možné?

Byť celé dni sama s dieťaťom, prípadne deťmi ale tiež nerobí dobrotu na našej psychickej pohode. Ak chcem byť trpezlivá a pokojná mama, potrebujem občas vypnúť, byť sama so sebou, v tichu. Niekedy aj častejšie 🙂 

V poslednej dobe mám pocit, že sa na mňa z každej strany vyskakujú práve informácie o tom, že my mamy si tento kľud zaslúžime (asi mi tým chce niekto niečo naznačiť :)). Mali by sme si vedieť odpočinúť a zrelaxovať. S tým ja samozrejme súhlasím. Pri najmenších detičkách je to o niečo zložitejšie, najmä ak sú dojčené. Nedá sa odísť na celý deň, či víkend s kamoškou. Najmä pokiaľ žijeme kontaktným rodičovstvom.

Sama som premýšľala ako sa to dá vymyslieť, aby som úplne nevyhorela. Väčšinou som počas voľných chvíľ (ktoré museli byť presne naplánované, inak by k nim nedošlo) napríklad čítala knihu, ľahla do horúcej vane, odišla sa poprechádzať, písala si články na blog, prípadne si zacvičila a najviac sa snažila vyhnúť upratovaniu 😀 

U nás najviac fungovalo nechať deti s manželom. Pokiaľ boli malinkí, tak v nosiči, či šatke. Najlepšie niekde blízko, ak by ma potrebovali. Neskôr (cca po 1,5roku alebo dvoch) vydržali už dlhšie cez deň aj u starých rodičov. Priznám sa, že sa veľmi teším, až raz vyrazím SAMA bez detí s kamoškami niekam na víkend 🙂

Pre mňa dieťa naozaj nie je prekážka

Nevidím dôvod, prečo by sa dieťa malo nazývať prekážka. Chápem, že sa toto spojenie používa najmä v súvislosti s tým, že dieťa by sa malo po narodení zaradiť do chodu rodiny a asi v podstate čo najmenej prekážať v doterajšom živote jeho rodičov. Osobne sa mi tento výraz nepáči, pretože je u mňa spojený s negatívnou konotáciou. 

Podľa mňa by si každý budúci rodič mal byť vedomý toho, že po narodení dieťaťa sa jeho život zmení. Touto vetou sa možno snaží viac vysporiadať so zmenou, ktorá nastane. Respektíve si nahovoriť, že sa vlastne nič prevratné nestane a život bude plynúť ako predtým. Myslím si, že aj preto som ju používala aj ja.

Po narodení mojich detí som ale zistila, že síce sa nám svet otočil naruby, ale vôbec mi to nevadí. Že vlastne chcem svoju časť života a čas venovať svojim deťom, chcem, aby z nich vyrástli sebavedomé, šťastné a láskavé osobnosti a ja chcem byť tu a teraz v tomto procese prítomná bez toho, aby som to považovala za prekážku alebo obeť. Chcem, lebo som si to sama vybrala a chcem, lebo je to tá najkrajšia úloha, ktorú som v živote dostala.

Ako som sa vysporiadala s touto zmenou ja?

Trvalo mi samozrejme dlhšie. Teda hlavne to, ako som sa s tým naučila pracovať. A pár tipov vám zazdieľam.

1. Prijatie situácie

S prijatím situácií, prítomnosti, ľudí, názorov sa snažím v poslednom čase pracovať intezívnešie. Je to veľmi oslobudzujúce. Pri veľmi malých deťoch to pomáha úplne najviac. Menia sa v podstate zo dňa na deň a veta: “Je to len obdobie” alebo “Je to len fáza” vie naozaj psychicky povzdvihnúť a zároveň si pripomenúť, že čoskoro bude lepšie, alebo aspoň o niečo inakšie.

2. Pripomínanie si úspechov

Už len to, že sa nám podarilo vynosiť, vytvoriť v sebe a priviesť na svet nového človeka je veľký úspech. Aj to, že je dieťatko najedené, oblečené, spokojné, má sa s čím hrať. Je kopec maličkostí, ktoré môžeme považovať za menší alebo väčší úspech.

3. Vďačnosť

Každý večer sa snažím si uvedomovať, za čo všetko môžem byť vďačná. A nie je toho málo. Aj touto mojou rutinou obraciam pozornosť najmä na pozitívne momenty vo svojom živote. Myseľ obrátená týmto smerom si opäť privoláva pozitívno naspäť k sebe. A tomu ja skutočne verím 🙂

4. Dostatočný spánok

Pri malých deťoch znie tento bod skôr ako rozprávka a nesplniteľný sen. Ale treba sa o to aspoň pokúšať. Ja som vďaka dojčeniu spávala s deťmi dlhšie ráno, keďže som skôr nočná sova a rada som si čas pre seba a svoje koníčky dopriala po uložení detí do perín. V poslednej dobe je mojou prioritou chodiť spať a vstávať v rovnakom čase. Už 4 roky sa síce budím na nočné dojčenie, ale aj to nie je vďaka spoločnému spaniu až také náročné.

5. Čas pre seba

Ten som opísala už vyššie, ale radšej ho spomeniem ešte raz. Nie ten čas, kedy ostaneme bez detí a ideme vygruntovať celý byt alebo dom. Ale ten čas, kedy robíme niečo, čo nás baví, čo nás napĺňa energiou alebo nám jednoducho vypne hlavu v tichu a pokoji. Zo začiatku je to náročnejšie, ale ja som sa snažila deti od malička učiť, že teraz pije maminka kávu a potrebuje mať chvíľku kľud. Sara už to slovo pozná 🙂 Spočiatku je to minútka, neskôr 3 a postupne sa možeme dopracovať aj na 15 minút. Ale chce to cvik 🙂

Príchod dieťaťa je zmena. A rodičovstvo pre mňa znamená tú najväčšiu školu sebarozvoja, aká ma mohla v mojom živote postretnúť. Bez ohľadu na to, či si niekto myslí, že som lenivá alebo pohodlná, lebo som odložila svoje vzdelávanie. Ja mám pocit, že mi obdobie na materskej dovolenke dalo viac než akákoľvek inštitúcia. A pochopila som viac než som si kedy myslela a predstavovala. Najmä zo svojej minulosti a detstva.

Želám vám, milé maminy, krásny deň s vašimi deťmi a bez výčitiek 🙂

Vaša Erika