Dlho, naozaj veľmi dlho, som rozmýšľala, či chcem túto tému zdieľať alebo nie. Najmä kvôli svojim deťom. Ale nakoniec som sa rozhodla, že niektoré informácie a naše skúsenosti môžu niekomu pomôcť. Pár detailov si predsa len chcem nechať pre seba a pre nich. Možno tento článok aj po istom čase odstránim. Uvidím. Napriek tomu verím, že si teraz budete môcť z tohto článku vziať niečo pre svoju situáciu. 

Obidve deti som sa snažila už od narodenia bezplienkovať. Čo znamená bezplienková komunikačná metóda asi mnohí viete, alebo aspoň tušíte. Rodič sa pri tejto metóde snaží reagovať na vylučovaciu potrebu svojho dieťaťa buď pozorovaním jeho signálov, alebo časovaním (po zobudení, pred spaním, pred/po jedení atď) alebo jeho kombináciou.

Bezplienkovanie sa môže realizovať buď naostro bez plienky alebo s plienkou ako poistkou. Plienku pri bezplienkovaní používa drvivé množstvo rodičov, a tak to bolo aj u nás. My sme ako poistku používali látkové plienky. Preto píšem o odplienkovaní “bezplienkovaných” detí.

Prvorodená

Ešte dnes si pamätám, ako som sa tešila z našich prvých úspechov pri bezplienkovaní 🙂 Prišli sme so Sarou z pôrodnice a ja som si chcela hneď otestovať, či to naozaj funguje ako sa písalo v knihách. A skutočne sa nám darilo často. Mojou prioritou bolo “vychytať” najmä stolicu, aby som nemusela tak často umývať zadoček, aby látkové plienky ostali čisté a v neposlednom rade, aby sa vyprdkala a nebolelo ju bruško. Neviem, či to bolo zásluhou práve bezplienkovania, nosenia alebo ich kombináciou, či niečím úplne iným, ale s bolesťami bruška sme ani pri jednom bábätku našťastie nemali.

Čím bábätko rastie, vyvíja sa, začína sa pretáčať, vstávať, chodiť a objavovať svet, prichádza v bezplienkovaní takzvaný bojkot. Dieťatko odmieta strácať čas vyprázdňovaním, keďže má na práci oveľa zaujímavejšie činnosti. Čo je úplne pochopiteľné. V týchto obdobiach je dôležité dieťa do vyprázdňovania nenútiť, ale akceptovať danú situáciu, ktorá býva väčšinou dočasná. Dĺžka bojkotu je individuálna a má ho každé dieťa v rôznych obdobiach a frekvenciách. Sara mala tento bojkot približne dvakrát a trval cca mesiac.

Ako som spomínala, viac som sa zameriavala na veľkú potrebu a malú som v podstate neriešila. Sara ale svoje potreby neignorovala a častokrát mi signalizovala aj malú, alebo čakala, pokiaľ som ju neposadila na nočník alebo WC. Naozaj mávala veľmi často suchú plienku. Keď si spomínam, v podstate celé naše prvé leto (8 – 10mesiacov). Neskôr som jej začala dávať niečo ako tréningové gaťky alebo veľmi skromne vypchatú látkovú plienku AIO (all in one).

Prichádzala zima a ja som ju stále nedokázala nechať úplne bez plienky. Lebo veď zima, lebo veď ešte ani nechodí, lebo veď aby neprechladla. A tak ju stále mala asi do februára alebo marca. Samozrejme, stále mávala aj občasné nehody. Vtedy sme boli na návšteve u starých rodičov na Slovensku a babka sa rozhodla, že dosť. Pýtala sa, načo jej stále dávam plienku, veď aj tak ju má viac suchú ako mokrú a ideme to vyskúšať na ostro. Nakúpila najmenšie možné dievčenské nohavičky, ktoré boli na nej rozkošné a skúsili sme to. 

Ešte bola zima, takže sme pri nehodách vymieňali nielen nohavičky, ale aj pančušky a tepláčiky. Našťastie som ich mala dostatočné množstvo. Zo začiatku bolo nehôd viac než sme predpokladali, časom si už zvykla. Vtedy mala asi 16 alebo 17 mesiacov. Po návrate do Chorvátska sme ešte istý čas prezliekali. Neskôr to už bolo skôr výnimočne. 

Keď sme sa už plienky zbavili, nedávali sme jej ju už ani do auta. V autosedačke sme mali nepremokavé podložky a poviem vám, prvá cesta zo Slovenska do Chorvátska sa nám o niečo predĺžila, keďže sme zastavovali asi 10x 😀

Sara teda rada chodila na nočník aj WC. Aj keď som sa snažila ju od začiatku viac dávať na WC s redukciou než na nočník.

Druhorodený

S Teom to bol trošku iný príbeh. Bezplienkovanie nám fungovalo do cca 7 mesiaca. Potom prišiel bojkot spojený s jeho vývojom a objavovaním a v podstate, s malými pauzami, neprešiel až do úplného odplienkovania. 

Napriek tomu som sa vždy snažila ponúkať aj tú možnosť mimo plienky. Niekedy to vyšlo, ale väčšinou na to nemal čas. Zároveň som sa snažila na to netlačiť. Aj kvôli tomu, že z môjho okolia viem o prípadoch, kedy mali najmä chlapci ťažkosti s veľkou potrebou. Odmietali ísť na WC a vtedy môže dôjsť k zadržiavaniu stolice, ktorá je potom príliš tvrdá. To môže následne vyústiť do poranenia konečníka, bolesti a zapríčiniť ďalšie bloky. Tomuto som sa chcela vyhnúť, preto som sa držala hlavne princípu – “Netlačiť na pílu”. 

Teo začal o úplné odplienkovanie javiť záujem okolo 19 až 20 mesiaca. Stále bol zvyknutý na to, že sem tam sa mu podarilo ísť úspešne na WC (nočník vehementne odmietal, z čoho som bola nadšená, lebo sme nemuseli riešiť ďalšie učenie na WC :). Pár dní za sebou dal jasne najavo, že plienku už nechce. Skúsila som mu cez deň dať boxerky a bol z nich taký nadšený, že ich nechcel dať dole. Pyšne ich ukazoval aj tatovi a plienku už nechcel ani vidieť 🙂 Cesty späť už nebolo a ani sme nechceli 🙂

Samozrejme stále máva sem tam nehody. Ale to neriešim. Dávame si pozor, aby išiel cikať pred jazdou v aute alebo pokiaľ sa dlho nevypýtal. Na autosedačke má zatiaľ stále ako poistku nepremokavú podložku. Na noc má plienku ešte stále, ale väčšinou býva suchá.

Mojich 5 rád na záver

1. Nenútiť. Ak dieťa nechce, zbytočne na neho netreba tlačiť, aby si s vyprázdňovaním nespájalo negatívne asociácie a nevyhýbalo sa mu. A to nechceme. V týchto prípadoch je lepšie odplienkovanie odložiť a skúsiť opäť  neskôr. 
2. Ukázať názorne plyšáka/bábiku ako ciká na nočníku/WC. Toto u nás celkom zafungovalo pri oboch. Posadili sme na nočník alebo WC nejakú hračku a príkladom ukázali, že aj oni cikajú/kakajú. Obaja boli oveľa viac motivovaní.
3. Môžte si na nočník skúsiť sadnúť aj vy 🙂
4. Aktívne ponúkať možnosť ísť na toaletu. Sledovať, kedy bolo dieťatko na WC, a pokiaľ nebolo dlhšie, radšej mu túto možnosť aktívne ponúknuť, aby nedošlo k nehode. Deti často na WC v zápale hrania, behania a objavovania na túto potrebu zabúdajú.
5. Uvoľnite sa, načúvajte svoje dieťa, neodmietajte ho, ak samo naznačí, že plienku už nechce a vy si myslíte, že je predsa ešte príliš skoro 🙂 

Aj tu platí, že každé dieťa je individuálne, má svoj čas a netreba ich s nikým porovnávať. Nemusíme sa báť, lebo tak ako sa nebudú dojčiť, nosiť, spať a zaspávať s nami až do svadby, tak nebudú nosiť naveky ani plienky. Snáď 🙂

Ak sa chcete podeliť s vašimi príbehmi a skúsenosťami, kľudne mi napíšte do komentára.

Krásny deň,

Vaša Erika